Kde sa dva rezorty „bijú“ a štát nič netuší...

Autor: Martin Lukáč | 27.7.2020 o 2:43 | (upravené 27.7.2020 o 2:51) Karma článku: 2,26 | Prečítané:  399x

Opäť na tému kronikárstva! Vedeli ste, že kronikárstvo je jednou z činností, ktorú ani štátna štruktúra nevie riadne zaradiť? Za posledných 30 rokov sa stále nenašla odpoveď, či kronikárstvo patrí do rezortu kultúry alebo vnútra.  

Zatiaľ čo v období pred nutnými politicko-spoločenskými zmenami, ktoré nastali po Nežnej revolúcii v roku 1989, bola kronikárska činnosť jasne zaradená do pôsobnosti Ministerstva kultúry SSR (vtedajšia Slovenská socialistická republika) - dnes „ani srnka netuší“, kde túto dôležitú činnosť a súčasť úradného výkonu väčšiny slovenských samospráv zaradiť v štátnom aparáte.

O niečom môže napovedať, že v minulosti sa kronikárom venovalo Národné osvetové centrum ako organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR - ale čo dnes? Národné osvetové centrum sa kronikárom venuje len formou celoštátnej súťaže Slovenská kronika (organizovanej raz za dva roky) a príležitostnými školeniami kronikárov v regiónoch. To je však len pozostatok mustry oproti pôvodnému systému vedenia a komunikácie s kronikármi a ich metodikmi.

To vôbec nepripomína kedysi existujúcu štruktúru metodikov pre kroniky - ktorí pôsobili na krajskej i okresnej úrovni. Chýba tu systém, ktorý tu kedysi bol - ale ochotne sme sa ho vzdali, a to napriek tomu, že záujem oň pretrváva, nikdy neochabol. Toto nie je zidealizovaná predstava o dianí pred rokom 1989, ale skôr memento na aktuálnu a pritom úplne zbytočnú benevolenciu štátu.

Z kronikárstva sa tak stáva aj v očiach štátu macošská téma, na ktorú si štátnici za takmer 30 rokov samostatnej republiky nenašli čas - aby jej veľkoryso vytvorili riadny zákon. Zákon, ktorý by kronikárov nielen definoval či usmerňoval, ale aj chránil od aktuálnych nepriaznivých podmienok pre ich celkovú činnosť, kronikársku prácu.

Metodickými orgánmi pre kronikárov zvykli byť regionálne múzeá (ústredným bolo, logicky, Slovenské národné múzeum v spolupráci s Maticou slovenskou a jej vtedajšou súčasťou - Slovenskou národnou knižnicou). To je agenda Ministerstva kultúry SR. Kronikárstvo sa však logicky prepája aj s činnosťou archívov, ktoré sú zas záležitosťou Ministerstva vnútra SR. Kroniky sa tak, určite nechtiac, stávajú spojenou nádobou - ktorá v tomto prípade nie je ani tak výhodou ako skôr nevýhodou a brzdou v ďalšom rozvoji tejto problematiky. Pozíciu rezortu vnútra oproti tradícii kroník ako pomyselnej súčasti agendy ministerstva kultúry posilňuje fakt, že štát podporuje (či skôr prikazuje) vedenie kroník len jedinou vetou v zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, pričom tento zákon býva väčšmi asociovaný s vnútrom než s kultúrou...

Podľa „príkladu“ zo štátnej úrovne sa častokrát ani väčšie samosprávy nevedia uzhodnúť, či kronikára „hodiť“ na oddelenie vnútornej správy alebo oddelenie kultúry. Neraz to vyriešia neutrálnym umiestnením kronikára k prednostovi úradu ako osobe, ktorá má všeobecný dosah na všetky informácie, ktoré by mal kronikár potrebovať zo strany obecného/mestského/miestneho úradu.

O čosi menším problémom je schvaľovanie kronikárskych zápisov. Samosprávy nevedia - a vlastne sa kvôli absencii centrálneho metodického orgánu ani nemajú kde dozvedieť - kto má schvaľovať takéto zápisy. Starost(k)a alebo primátor/ka? Prednost(k)a? Legislatívna komisia? Kultúrna komisia? S odpoveďou by mal prísť štát - keď on sám, hoci len jedinou vetou, prikazuje jednotlivým samosprávam viesť kroniky. Chýba systémové riešenie, celkové zaradenie (ktorý rezort?) a obnova metodickej podpory. Preto otázka na záver... kedy ako spoločnosť občiansky a štátne dozrejeme, aby sme mali zákony, ktoré žiada samotná prax?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kollár ležal na špeciálnom oddelení. Nemal prijímať návštevy ani nahrávať videá

O tom, že počas hospitalizácie vystúpil v televízii, nemocnica nevedela.


Už ste čítali?